:::
Otvorene vchádzam do tohto svetla:
V meste oceľových hláv
ťa prenechám svojmu snehu,
vychádzajúc zo strehu
v mieste nepokojného vetra
:::
Sype sa mi za krk a teplo sa topí,
varné konvice už prekypujú
Už mi syčíš a šálky pretekajú
Na kovovej platni ťa nechám stáť
a ďalej hriať a vrieť
Ďalej hrať a vrieť
:::
:::
Len rozhodím ruky,
aby som ohraničila svoje obrysy
do väčšej plochy
a obalím sa zmoknutým kartónom
Na dlažbe malého mesta
sa opätok párkrát zadrhne
o mačacie hlavy
Pôjdem len svojou trasou,
nazízajúc cestou do tajnej záhrady
z Trnkových animovaných filmov
Stretnem sa s tebou
len mimochodom
Opretá o tú stenu,
na ktorej červenou narástol
obal z psieho vína
:::
M.
:::
Na tvojej selme
som celkom zavisla
Pritiahnem sa blizko
k divokosti, ktoru
mi siris vibraciami kosti
Na tvojej selme som
celkom zavisle maca
blyskajuce ocami
v bezpeci pod postelou
Do tvojej tmy sa mi chce
zo strachu
z vlastnej
:::
Pustila som vsetky ruky,
co ma drzali, hladili, stiskali i tlacili
Vo vzduchu sa rozhostila seda
a vlhko sa ku mne privinula
Oprsane listy svietia,
az oslepuju oci,
blato sa tu lepi na topanky viac
nez doma,
vrstvy minuleho tu vidiet viac
a som tu celkom ina zena
Som tu nikoho,
som tu zem nikym neobsadena,
planeta nenajdena,
nohu nikto nepolozi
na moje krajiny
Pustila som vsetky ruky,
co ma kedy drzali
Som nikym nenajdena,
nikym nestratena
:::
Lampa na stole zalomila tienidlo
a takto s hlavou na bok
na mna udivene i zhovievavo hladi:
Len tak dalej, hladkaj macky
po ich neposednom zivote
a ruky, co sa nevedia zastavit,
nech dalej tancuju bez dotyku,
par centimentrov nad podlahou
Len tak dalej,
nech farby svietia v oktobrovom Lvove
do sedivejucich dni,
dalej s nimi zltni
Len tak dalej,
odpocivaj a burky len pozoruj,
je cas usedaveho dazda a postupuje noc
A ako ja,
cit na sebe prach,
co pod svetlom ziarovky
jasne vidiet
:::
Našla som prameň Kysuce
:::
Zabudnuté súbory našich rúk
- ich tušené konštelácie,
ich súhvezdia
hĺbali o sebe vo väzení pamäte
Chvejivé kolibríky,
farebné tvary na obrusoch,
obrysy hlbokého šťastia,
ktorých sa zatiaľ iba dotýkam
:::
Teraz už smiem nerobiť nátlak
a poplach nechať požiarnikom
Mne vatra horí
a vedie ma krajinou
:::
Špičky ihličnanov
niesli krehký oblúk mesiaca
Kaplnka je čo najviac biela
so zelenou cisternou na pozadí
Maľujem si chodníky drotárov
v ružových farbách
:::
Poznáš moje srdce,
odlietajúca vtáčia žena?
:::
Nočný nápev:
Do hviezdnej noci líham si do seba
s ním am veniec, aby si ho držal
Do lona hviezdnej noci líham si do seba
snímam veniec, aby vo mne držal
:::
Rozhádzané v kútoch
mi tie mačatá spia
Mačetami svojich pazúrikov
brúsia sny
aby som ich videla ostrým zrakom
:::
Uviazala som v sebe matku
hneď na začiatku
uspávanky
:::
Onedlho sa vrátia chryzantémy
Do jednej sa rozviniem
do všetkých rozmerov
jej farby a vône
:::
Náhle je vo mne maková žena
zrodená z kvetu,
pretože ho vidíš otvorený
Z neho nesiem k tebe peľ,
z úľa nesiem k tebe med,
z medu nesiem k tebe plást
V ňom sa zabývame
:::
Niečo sa skončilo,
a tak môžem zase písať
Niečo sa nezačalo,
a tak nemôžem
:::
Rástla sila sviece:
Po rukách zarastených machom
oddelených do sochy,
ktorá rozosmutní okoloidúceho
Rástla sila sviece
a kládli sme vence, jeden po druhom
na svoje zašpinené chodníky
Rástla sila sviece
a po rukách zarastených machom
sa pomaly plazil slimák
a zanechal nezmazateľnú stopu
Rástla sila sviece
a našla som v odraze výkladu
zlomený odraz teba
a cez to krehké sklo
položila svoje odtlačky
do tých rán a uverila
Rástla sila sviece
:::
Je veľa, veľa rovných i spletitých chodníčkov, ale ani jeden mäkký nevedie touto krajinou suchých bodliakov.
:::
Z vysokej rampy z kovových tyčí
trčala som do priestoru:
Žena, čo sa zamkne ti,
čo sa nechá odpáliť
zo svojej zlostnej planéty
:::
Skoro som zabudla dotyky
na tom skle medzi nami
Ale teraz zo mňa plávajú
k ostatným farebným rybám
Žlté šťastie
v priestore obrovskej
vodnej náruče
