:::
Kto je ten pravý,
čo ma vychýli z rovnováhy?
Namiesto vlažnej
premeniť odvážne reči
na prečiny
Kto je ten pravý,
čo mi uľaví
a namiesto chladnej
rozhorúčená ľahnem
Narušte ma,
prahnem
:::
Kto je ten pravý,
čo ma vychýli z rovnováhy?
Namiesto vlažnej
premeniť odvážne reči
na prečiny
Kto je ten pravý,
čo mi uľaví
a namiesto chladnej
rozhorúčená ľahnem
Narušte ma,
prahnem
:::
Jeho srdce bije
ešte ako zranený vták
Nejde to nechať tak-tik-tak
Sú v ňom strely
a nevybuchnuté míny
Ešte nejde byť iný
Povedomé rútenie sa do temnoty,
ešte to nejde byť celkom ty
:::
Krehká bábika,
trocha z iného sveta
Ešte medzi planétami lieta,
ľahká ako sen
Vznesiem sa,
povznesiem
V drobnostiach je veľkosť
darovaná mame
za staranie sa
dostávame
:::
Martine T.
:::
Načrtla vrelosť
slnečnou rukou
Vidí proti žiare
obrysy toho,
čo skutočne zaváži
Nežná matka
v oslnivej vitráži
:::
Ešte, než na mňa položíš ruky,
je sladké nevedieť
a všetko môcť
O chvíľu hladinu
pretrhne tieň
dopadajúceho kameňa
Tvoje ramená sa oprú do vesla
Je len na mne, čo chcem,
aby som si odniesla
:::
Veľké dlane
držia balón,
aby tým malým neuletel
Čo sa všetko môže prihodiť
takto v lete
na prašnej ulici
Keď sa rozhodneme vykročiť
z ulity
:::
Občas sa prepadnem
do čiernej diery
a neviem, kam mierim
Keď sa rozbijem
o hrany zrkadla
a hustá hmla
ma uchmatla
Zamier môj zrak na mier,
na obzor dnešného večera,
nech mlčím, nemierim,
nestrieľam
:::
Priama komunikačná linka:
a už to vo mne zvoní, cinká
Prepojené horúce drôty,
napätie, šumenie, hroty
Povedz mi do ucha, čo ti napadne
A ja to urobím
dôkladne
:::
Sú momenty zla,
ktoré nejde vstrebať
Už sa ťa viem nebáť,
si fľak na zabudnutej stene
Už nikdy viac k sebe nemôžeme,
nikdy viac sa nepretneme
:::
Čierna smola
po mne stiekla,
po hladkom, chladivom skle
Vynoril sa mrak a už je zase preč
Občas skamenie reč
a ústa dokorán
Nekričia
ani nevolajú o pomoc
Každá polnoc je súmerná,
oddelí ďalší deň
a ja ho vezmem
do náručia
Nech vrhne svoje svetlo, svoj tieň
:::
Uveriť, že aj zmija je správne,
že mať na hrudi čierneho hada
ma neovláda
Že pod srdcom nosím jarné kvety,
a preto neodpoviem ti
sykotom
Si všetko, čo som potom ľutovala,
ale netrpezlivé zviera
sa už v tráve váľa
Plné života a plodnosti
Taká som aj ja,
hlboko,
v svaloch
od kostí