Ľubica Christophory.sk

:::

Mám úplne plné bubienky,
keď zabúcham,

vydajú len tupý tón

Nech robím, čo chcem,
priestor nenájdem:

Ty, ty, môj tinnitus

:::

Už len ako studená ryba
mi vykĺzneš z rúk

a niekto iný si ťa odnesie domov
na vianočné sviatky

A to bude tvoj koniec

Vytrhla som srdce zvona,
zbytočne ma budil v noci

No hruď je odvtedy prázdna
a len sádrový odliatok mňa
sa túla sem a tam

Sem a tam

Ešte si tvoj hlas pamätám

:::

Si čierny kal,
čo vo mne sadá,

najmä keď vypnem svetlo
a zacloním zrenice

Nedokážem ťa odohnať

Prechádzaš sa vo mne
a berieš si ma so sebou všade
tak samozrejme,

akoby som nikdy neodišla

Pusti mi ruku,
bývaj iba u seba

Vytiahni zo mňa háčik
a hoď ma do vody

temného bezobsažného spánku

Usadeniny tvrdnú
do večnej skaly

:::

Niečo so mnou robia:

tie podvečerné žlté pramene svetla,
ktoré mi obmotajú a zviažu ruky

Niečo so mnou robia:

ramená chladnúce,
keď nastane augustová tma

Niečo so mnou robí:

tá nenútená blízkosť
zdieľanej lavičky

Niečo so mnou robia:

tvoje nedotýkajúce sa ruky,
tvoje nedotikajúce ty

:::

Nepíše.

Stratila sa mlčiaca ryba
v hlbine mimo sietí

Cez tie odtiene hnedej a šedej
už nevidím na hladinu

Len tie kamene sú studené,
sú také klzké

:::

Píšem mu v noci, pred spánkom
i tesne po ňom

Píšem čistou vodou, jasným ohňom

Po búrke tečú potoky 
vedľa obrubníkov

V jednom z nich sa kotúľa 
červená bobuľa

Na všetko som zabudla:

Horím a píšem mu pred spánkom
i v ňom

Z kanála všetko, čo sa hrnie von

:::

V paralelnom svete sú jablká zelené,
majú jasné kontúry aj odtiene

Útržky rozhovorov zhltne živý plot,
komár ma pichne na sweet spot

A potom sa v tichu nedotknem
ani jedného plodu

Iba som

:::

Drží ma za pás ruka stolára
veľkou plochou,
po ktorej sa môžem prechádzať
sem a tam, nevedno kam

Čo je pod nechtami?
Čo vyrylo všetky tie dráhy?

Prikladám líce k studenej dlaždičke,
ale viem, že neochladne

Na námestí tejto dlane
poznám iba ohrievanie

:::

Prišli a odišli vlny,
ale ty si mi splnil sen o prílive

a predstavy ohnivé
o pokračujúcej ceste

Celé roky stálo cesto pod plachtou
a čakalo na upečený chlieb

Kyslo, kyslo, kyslo

Tak otvorím pec
a zahrejem sa naším ohňom,
popálim si prst

Ešte nemá čo zhorieť,
ešte sa len kochám

Ešte stále neviem piecť

:::

Fotografov prst neomylne
symbolizuje túžbu autora dotknúť sa
príjemcu zobrazeného diela

na citlivom mieste

na citlivom filme jeho kože

Fotograf sa dotýka, pretože môže

:::

Zase sú tu

Kľukaté cestičky po periférii mesta
ako zobudené hady,
keď hrejivé slnko zašlo

a treba sa skryť

Možno sa iba posunul tieň
nepozorovane o krok vedľa

Ale všetko vyzerá úplne inak,
celkom inde hľadám to chýbajúce ohnivko

Aha, zase tu je