Ľubica Christophory.sk

:::

Lúčim sa aj vítam

Všetkým nitkám vravím
hlasné ÁNO

Leto ma ovanulo 
známym prievanom

Nič nebude po starom,
voda kameň poruší

Zamotám sa až po uši
do nového života

Sviežu, čerstvú
vytvor ma

:::

Zmiluj sa nado mnou

Je tu tak vyprahnuto a sucho,
stojím s natiahnutou rukou

Zaprš
Jednu hrsť lupeňov

Pokrsti ma ňou,
sladkou pivonkou

Keď sa večer ochladí,
buď celkom bezhlavý

:::

Si hmatateľný, trojrozmerný,
nemusím sa ťa dotýkať, 
aby si existoval

Plný obal

V hlase máš hlbiny aj zákruty,
odvíjaš sa,
pootváraš vrátka

Nemusím mať závrat
ani sa cítiť vratká

Len obrysy, radosť
hladkám

:::

Nech si v záplave nehy
telo zapláva,

keď je rieka boľavá

Ľahkosť nech ťa nadnesie,
oviniem ti zápästie,

čo tíši moje rany

Sladké jablko
máva dozvuk plánky

:::

Som mimoriadne plodná:

Tak všetko do dna, do dna,
do dna!

Som mimoriadne zrelá,
neriadená strela

Trafím, aj keď vedľa,
nejde prestať

Musím mieriť na cieľ

A tak idem a idem,
len aby sa našiel!

:::

Aj fatálne ženy
nosia tepláky

A tu šnúrku rozviaž mi,
nech mi spadnú šaty

Nech som odviazaná,
nech obviazaná rana dýcha

Aj fatálne ženy
občas pri srdci pichá

:::

Na konci každej bodky:
modrá tma

Keď si ma dočítal, obráť ma

Veriť mám, veriť viem
Čiernu súkam z temných dier

Na konci každej vety
obráť ma

Aby ma nezviedla modrá tma

Veriť mám, veriť viem
Z dvier strach

Kade smiem?

:::

Niekedy majú steny ostré hrany

Izba plná krabíc:
ty v nej hráš mi,

ja počúvam

Niekedy majú izby tmavé rohy

Ty ma nimi picháš,
túžim odísť

Alebo aby mi s tebou
zmäklo telo,

v tichu sa rozotlelo

Niekedy sa tak nahlas
zatváram za dvere

a to zviera vo mne
všetko zelené zožerie

Také jasné áno s tebou,
také jasné nie

:::

Nájsť si múzického muža
a už aj cítiť úžas

Už rozkvitá trojfarebná ruža:

Túžba

:::

Ktože si?

Tá otázka, keď vylietajú kométy

Ohybné vírenie otáznikov,
preč od toho, na čo si kto už zvykol

Ktože si?

To možné ty, to more ty!

Neobjavené planéty