Ľubica Christophory.sk

:::

Napriek všetkému:
ty vo mne žiješ

Nachádzaš si svoju polohu,
svoje miesto pod srdcom

Moja protinožkyňa,
čo sa vždy ozýva, keď treba

Stváraš svoju planétu
vo mne, tu

Čo by som praskla blízkosťou,
nebudem sama

Eva vedie Evu na svet
bez Adama

:::

Sú momenty zla,
ktoré nejde vstrebať

Už sa ťa viem nebáť,
si fľak na zabudnutej stene

Už nikdy viac k sebe nemôžeme,
nikdy viac sa nepretneme

:::

Čierna smola
po mne stiekla,
po hladkom, chladivom skle

Vynoril sa mrak a už je zase preč

Občas skamenie reč
a ústa dokorán

Nekričia
ani nevolajú o pomoc

Každá polnoc je súmerná,
oddelí ďalší deň

a ja ho vezmem
do náručia

Nech vrhne svoje svetlo, svoj tieň

:::

Hlucho.

Akoby do stola niekto buchol
a prievan zavrel všetky dvere:

zatvorené

:::

Vyplnená vatou,
nafúknutá stojacim,
takmer letným vzduchom

Odletí táto vzducholoď?
Začudujú sa tí,
čo ju zbadajú na horizonte?

Keby som ten prúd
vedela vziať za pačesy,

tak už letím!

:::

Už ju nesiem na spálenie
na čele sprievodu

Čoskoro do vody syčiac spadne

To všetko, čo tak nenápadne
ma mesiace zväzovalo

Stačilo len málo
a mosty vyleteli do vzduchu,
lenže nezastavili sa rieky

Nikdy nezastavia sa rieky!

:::

Uveriť, že aj zmija je správne,
že mať na hrudi čierneho hada
ma neovláda

Že pod srdcom nosím jarné kvety,
a preto neodpoviem ti
sykotom

Si všetko, čo som potom ľutovala,
ale netrpezlivé zviera
sa už v tráve váľa

Plné života a plodnosti
Taká som aj ja,
hlboko,
v svaloch

od kostí

:::

Prebúdza sa zabudnuté a zlaté:

Odvalený kameň odpustil studničke
a ona sa nadýchla

Naliala do rúk večnú jar

Z hniloby von
žiari krehká rastlinka

Pozorujem ticho, ani nedýcham

:::

Z neďalekého komína
pomalé výpary:

Nové, nečakané oblaky,
také biele!

Len sa zastaviť,
vnoriť do pomalého plynutia,
nehybne dýchať

V záhrade slasti stojím pevne

Všetko bez slov,
ale s úžasom sledujeme

:::

Chrániš ten nesmelý potôčik,
dôveruješ mu:

Jeho koryto sa prejaví,
odvážne vytryskne zo zeme!

My to nedokážeme,
a ani nesmieme

:::

Z archívu, máj 2020

:::

Byt je uprataný a my:
kôpka špinavého prádla,
čo na zem spadla
pri vyzliekaní

Som vrstvami obalená cibuľa,
po rozkrojení plačem

:::

Celý rad minulých očí:
modrých, hnedých, zelených

Tie dávne úsmevy zrkadlené v nich

Uzemním si zrak,
už neblýskať,
nechať ležať zhodené

Niekedy žijeme v zhode,
inokedy nie

:::

Dnes nosím záclonu,
za prúdom vlasov mi neuvidíš
do tváre

Dnes nespozná ma jabloň,
až na dno
kameň dopadol

Voda iba v slnku svieti,
otrávené hĺbky smrdia

Dnes nosím záclonu
a ruky ma studia

:::

Potĺkam sa stromoradím:

čo preradím,
vyzradím,
nahradím,
vyradím?

(A kto mi poradí?)

Postavím sa do zákrytu,
zdvihnem ruky,

zdreveniem

Jediné čo počujem:
chlácholivé šumenie

:::

Hádžeš záchranný kruh, dobrodruh

Ale čo to vlastne znamená,
že aj ja som zranená?

:::

Odišla v deň,
keď si mi vyšiel na obzore

Tvoj čierny kostým
a dlhé, pohrebné pero

Lúčila som sa s ňou
celá v bielom