:::
Z archívu, máj 2020
:::
Byt je uprataný a my:
kôpka špinavého prádla,
čo na zem spadla
pri vyzliekaní
Som vrstvami obalená cibuľa,
po rozkrojení plačem
:::
Celý rad minulých očí:
modrých, hnedých, zelených
Tie dávne úsmevy zrkadlené v nich
Uzemním si zrak,
už neblýskať,
nechať ležať zhodené
Niekedy žijeme v zhode,
inokedy nie
:::
Dnes nosím záclonu,
za prúdom vlasov mi neuvidíš
do tváre
Dnes nespozná ma jabloň,
až na dno
kameň dopadol
Voda iba v slnku svieti,
otrávené hĺbky smrdia
Dnes nosím záclonu
a ruky ma studia
