:::
Kotúľam sa augustovými dňami,
hovorím niečo o rázcestiach
a pochybnostiach
Nechávam utekať minúty kade ľahšie
Naplním ešte jeden riadok,
aby som cítila napätie svojej kože,
ktorá by sa chcela zvliekať,
keby vedela ako a načo
žlté ráno rozprestiera dúhu
po bielych stenách
iba zaclonené
:::
Ticho mi dávaš pokoj,
nechávaš ma na pokoji
Kreslím obrazce po koberci,
pletúc mozaiky myšlienok
Sú vety, ktoré knihy držia vo väzbe
veľmi pevne, nejdú von
Necháš ma na pokoji spať vo vate,
dopadám celou váhou
:::
Odomknúť tie oči nie je len tak,
nehovoriac o možnosti vstúpiť
Blana, na ktorú bubnujem
neprimeraným množstvom dotykov
v dusnom vagóne
neviem byť sama
Keď tebou niečo zatrasie,
stíchnem a dýcham, držím
Niekto mi vrátil moju dávnu vetu
a bola v nej myšlienka,
ktorú nezabudol
Bubny boli,
bubny budú trhať a napínať
ten rezonujúci priestor medzi nami
:::
Ospalá a roznežnená
nerozumiem,
ako dať do poriadku svoj krok,
keď všetko prúdi vlastným tempom
Premena svetiel,
čakanie na električky,
striedanie sa ľudí
vo verejnom priestore
Ešte chvíľu sa nenechám zraniť
:::
A náhle úľava,
že stačí vyjsť pár schodov
a trocha zatiahnuť žalúdok,
keď idem na miesto činu
za kľúčovým mužom
Na opačnom konci stola,
v tom správnom uhle
sme sa obaja posunuli
smerom ku kľučke
Neodísť, otvoriť
:::
Hovoríš mi o krajine,
ako sa rozťahuje,
keď – napriek istej úzkosti
prijmeme jej šírku
Niekoho nesú krídla,
keď bruchom kosí trávu a kamene
a my ideme ďalej od rázcestia
Mapa je preč
Konečne
:::
Nevolaj ma do tej rieky,
uz nepoznam jej prud ani brehy
Neviniem sa popri nej,
nevidim odrazene svetla
Kedysi som sa s nou stretla,
podlahla tej zaplave
Teraz nie
:::
Kreuzberg uz davno poznam,
ked prechadzam svojim srdcom
tam a spat
Sen
Sentiment
Sen ty mne dovolis prezit do konca
:::
Nocou sa vratim unavena,
moje nohy drhli chodnik,
aby sa ocitli na chvilu v spine
Zakrvaveny kapesnik a polnocna tuzba
strhat oblecenie a zabudnut
Ulica ma dovedie domov,
svetlo lampy ma nebude strasit
Pokrcena sukna zacloni oblok,
aby noc nezavadzala,
pohodila ma k tebe
Kdekolvek si a budes
:::
Som rano ticha a zabudnuta
mlkva ulicka
niekde v malom meste
so silnym vyzarovanim toho,
co bolo,
tecie dole kopcami
do novych udoli,
medzi nove brehy,
kde ma drzis
Som mlkva ulicka
s tajomnymi zakrutami
a dvorcekmi, pavlacami
Ranne svetlo, ranne svetlo,
kontury blizkeho cloveka
:::
Kocur a macka,
do domu ich zahnal dazd
a teraz spia na slnku
Zmurenie oci do neho,
zatvaranie oci do nej
Spim a ty bdies,
prsim a ty susis pust
je medzi nami jasna
cesta do oazy
:::
Prejdem sa z jednej strany duhy na druhu,
na kazdej najdem poklad
Do vecera pada svetlo,
hrad v Uzhorode,
ulicky, v ktorych velmi si
Rozkrojeny mesiac sa mi usmeje,
ked nevladzem dychat:
Len pod!
:::
Nočné návštevy,
ktoré vyplynuli z búrok
Rozprestriem sa po koberci
spolu s nocou,
rozkrojím úsmev do mesiaca
Bude po všetkom smútku
v tej modrej vťahujúcej vode
:::
Kedysi som bola divoká
a teraz pomaly dýcham,
aby som neprepásla
tie kone, čo dávkujú rýchlosť cvalu
:::
Ľahký tanec, krok,
som krok
pred pádom
do osviežujúceho jazera
