:::
Možno sa raz rozbehnem,
rozbehnem za tým lesom,
ale zatiaľ nie som
Možno raz rozhýbem kolená,
a tancom sa ohne rovina,
zatiaľ ohňom nie som
Možno raz vietor odvlečiem,
možno raz nahú oblečiem,
oblečiem si dúhu
No zatiaľ svetlom nie som,
zatiaľ iba priestor
:::
Večery sú príliš tiché,
iba električka vyrýva dráhy chrbtice
a elektrina vedie iba tyčami trolejbusu
Doma sa nepohne ani lístok
z mojich stromov
len sa trasú,
nech sa nič nemení,
nech nič nepadá
:::
Ruka stretne druhú – chladnú,
zabalím sa do svojho bytu,
vonku do pestrej šatky
Tanec medzi mlákami,
hmlisté rána
Studená,
pred sebou zatváraná
:::
Ukazuješ mi uzly:
pozri sa na to bludisko nití
ničím ich neviem rozmotať
zákruty plynú odo mňa niekam
neviem sa dotknúť
do ďaleka
:::
Večery chladnú,
pod bundu skryjem tlčúce srdce,
iba tak sa oň postarám
Iba tak sa mu prihovorím
:::
Opäť rozpohybovať kartón,
život vložiť medzi hrany,
obývať nový priestor,
lepiť sa na steny
Dom – obrastený brečtanom,
nápisy a podvečerné vyznania
Budem tam,
na súmraku to stíchne,
rozsvieti sa lampa
Nakoľko blízko tam budeš pri mne,
koľko nočných motýľov
sa bude medzi nami zmietať
Kedy začnú slová nudiť?
Dom – obrastený brečtanom,
nápisy a podvečerné vyznania
Kráčam k tebe
a pod nohami mi praskajú žalude
:::
Obrátim sa,
dám si spiatočku,
spätný chod raka:
Kam ste si ma brali za ruku do tmy,
kým ste vtedy boli?
Zdá sa mi o spiacich tieňoch,
o balení a návratoch,
asi tam boli slnečné rána
Jeden ako druhý, farby dúhy
a nakoniec jednoliata hmla
Z nej vychádza niekto iný,
počkajte si chvíľu,
ešte ho nepoznám
:::
Niekde ťa to melie,
na citlivom mieste,
vyrábaš ten chleba,
nesieš samé vrecia
Hmotnosť toho otca,
záťaž toho muža
a jeho druhá tvár
zaspí v tichom daždi
Prebuď sa,
už sa začína skôr stmievať
:::
Kŕmim telo
dolu husacím krkom
a potom vyvolám brkom
spomienky späť
Nehľadám odpoveď,
ani nedráždim otázky,
celé mesiace sa rojili okolo hlavy
Tento september sa otvorí zem,
do bahna podsuniem
a prikryjem nepotrebné
váhanie na sklonku súmraku
Husi sa už zoradili
a poletia
:::
Večer je čoraz sparnejší,
tak nech sa zadusím letom
Zajtra mám na šatách smolu
Dcéra tíši otca,
matka myslí na tých,
čo odišli menej nečakane
“Aj pohreb je súčasťou života,”
hovoríš
:::
Pozriem sa slnku do očí,
oddane prižmúrim viečka:
Každý deň tam je,
tvorí škvrny medzi nami
V štrbinách sa zlomí svetlo,
pochopím
:::
Deithovi
:::
Vraj to na mne vidno,
že sčerila sa voda,
že vo mne čosi drieme,
pokojne si pradie
Vraj to na mne vidno,
že vyšla ryba z mora,
že lastúra sa rozbila
a zrkadlí ma voda
Vraj to na mne vidno,
že raj je niekde blízko,
že do záhrady vietor
prišiel listy zháňať
Vraj to na mne vidno
a jeseň mi to dáva,
v plnej farbe cítiť
V plnej farbe sálať
