Ľubica Christophory.sk

:::

Na konci augusta
zbierame malé gaštany

Pichliače a ich obranný štít:
ty

Moja hruška je obťažkaná,
už-už prinesiem plody

Stojím v koreňoch a chcem,
lenže nemôžem odísť

:::

Vriem,
bezmocne vriem

Sopka je papuľa veľká,
zhoreli muchám krídelká

a ja v ňom nie som vrelá:

Vyvrela som mu z tela
a iskra uletela

:::

V bubline brucha
pestujem jahodu,

nezalievam, bdiem

Nová planéta B-612
už rozpráva o skrotení
zlej ženy, zlej matky

v prítulného tvora

Jahoda vo mne,
moja pyšná ruža

rozbíja sklenený zvon

:::

Pochybnosťou tuhne hladina jazierka,
ľad však nie je hladký,

svoje záchvevy ním neskryjem

Mäkká laba mačky
prejde ticho okolo,

pohladí povrch

Vystriem ruku,
dúfajúc v náruč jari

:::

Dlhé chodby myšlienok

Nezažnem si,
ale v tme rozoznávam
zavesené obrazy

Sú tam

Rukou šero nahmatám,
jeho jasné tvary

:::

Sneží mi na noc

Nohy ostávajú stáť
ako zamrznuté labute

Večne ohnutá šija
v nežnej krivke

pamäte

:::

Mám úplne plné bubienky,
keď zabúcham,

vydajú len tupý tón

Nech robím, čo chcem,
priestor nenájdem:

Ty, ty, môj tinnitus

:::

Dych.

Ešte raz ma to pichne
do boku
a nevytečie nič

Ani krv, ani voda

Len celkom holá
krajina môže naplno
pocítiť mráz

Znova zamrznú zbytočné kvety,
ešte raz

sa preklopí zima,
dlaň plná snehu
do mojich úst

:::

Už len ako studená ryba
mi vykĺzneš z rúk

a niekto iný si ťa odnesie domov
na vianočné sviatky

A to bude tvoj koniec

Vytrhla som srdce zvona,
zbytočne ma budil v noci

No hruď je odvtedy prázdna
a len sádrový odliatok mňa
sa túla sem a tam

Sem a tam

Ešte si tvoj hlas pamätám

:::

Si čierny kal,
čo vo mne sadá,

najmä keď vypnem svetlo
a zacloním zrenice

Nedokážem ťa odohnať

Prechádzaš sa vo mne
a berieš si ma so sebou všade
tak samozrejme,

akoby som nikdy neodišla

Pusti mi ruku,
bývaj iba u seba

Vytiahni zo mňa háčik
a hoď ma do vody

temného bezobsažného spánku

Usadeniny tvrdnú
do večnej skaly