Ľubica Christophory.sk

:::

Strašíš mi v makovici:

od ópiového rauša
až po jemné zvuky štrkáča

plné zorné pole
k tebe obracia hlavu
- oslepená slnečnica

po západe sa makové hlávky zavrú,
omámene zvieram periny

Nič nevidím

:::

V hlave mám:

cukrovú vatu,
nadýchané obláčiky,
spuchnuté pampúšiky

Slepú hmlu,
zádumčivý opar,
ťažké viečka

Ak ešte pridám jednu lyžicu cukru,
zuby mi celé stŕpnu,
zaboria sa do studenej hrušky

Zahalím ústa do rúšky

Úsmev sa s obavou ruší

:::

Chcem ťa nohou ovinúť,
položiť ti dlaň na hruď

Počítať tiché vlaky,
dvíhajúci sa nákyp

Chcem ťa cítiť, že si muž
a ja môžem byť ženou už

:::

Bezhlasne ako spiaci kvet
chcem pri tebe nehou
onemieť

:::

Anjel vstal,
aby urovnal stav
kormidla

Siahol si na krídla:
ešte boli vlhké,
ešte cítili smer

Všechny šípy míří
na cíl jménem…

:::

Poodhaliť lem sukne,
ukázať podpätok

Poďme to robiť ešte chvíľu,
či sa rytmus objaví

Alebo sa srdce rýchlo spomalí

:::

Ešte chvíľu poďme

Na svetle
aj potme

:::

Tak si vo mne rozbehol jar:

a ja na chvíľu rozjarene poslúchnem,
ohmatám slnkom ohriaty balkón

(jar je tam)

Ešte kým ma pristihne ďalší mrak,
aj teba ohmatám

:::

Sestre

:::

Príbeh plný naplnenia!

Keď prázdnota už vyprázdnila
úplne každé zákutie

a každú dutinu otvorila
a nevypadlo celkom nič

Snehové planiny a zákopy,
za nimi ona, za ňou ty

A všetci do ničoty

Príbeh plný naplnenia!
Namiesto tej prázdnoty

:::

Prišla si riekou dravou
s hlučným tokom

prišla si so záplavou
a nehou anjelov

Celé dni
mi srdce tlčie na stráži,

baží, beží za Jelou

:::

V očakávaní malej Váhy
snažím sa nevyjsť z rovnováhy

Ale otázok: Kedy to bude?
neubudne

Len jeseň visí na vlásku
ako posledná šiška na konári

Len toto jediné mám v tvári:

v lásku verím viac

:::

Malý princ s pokožkou broskyne
sa ku mne privinie

a pýta sa, čo mi je,
prečo som smutná

Zaťuká na sklo
mojej sklenenej ruže,

nebojí sa popichania,
aj keď otvorená je rana,
aj keď otvorená je brána dokorán

Malý princ s pokožkou broskyne
sa pýta, čo mi je

A ty nie