:::
Suchá tráva pod palcom slnka už nie je divá, nesníva, pretože končí na začiatku leta. Do každého kroku pridám trocha váhy toho, čo si nesiem so sebou, posekaná tráva na chrbte, dusí môj dych a schopnosť lietať nie je. Niekedy sa sebe smejem a niekedy počítam metre okolo seba, kde nikoho necítim, nevidím, a predsa tam všetci sú oveľa skutočnejšie ako inokedy, schovaní pod blanami bubnov vo vzduchoprázdne.
Suchá tráva by mala zhorieť tým slnkom, nikdy nie sama, steblo vedľa stebla plávalo vetrom. Dážď dnes milosrdne nepríde schladiť pery, piesok nestečie do kanálov, ostane medzi zubami.
:::
Dry grass under the sight of the sun is not wild anymore, it is not dreaming, coming to an end at the beginning of the summer. I will add up some weight of what I´m carrying onto every single step, the cut grass on my back, muting my breath and ability to fly. Sometimes I can laugh at myself, the other time I count the meters around me, where there is no one to feel, to see and still there is everybody much more real than anytime, hidden under the drum membranes in the vacuum.
The dry grass should burn in that sun, never alone, a grass-blade next to another have been swimming in the wind. The rain will not come today to cool down the lips, the sand will not flow into the canal, it will stay amongst the teeth.
