Ľubica Christophory.sk

:::

Staviam na svojom kopci hrad,
o ktorý sa opriem

Užívam si výhľad,
dohodím kameňmi všade,
smiem spáliť celé údolie,

keby sa mi zachcelo!

Hrad a niekoľkostoročný strom,
hromozvod mojich bleskov

a predo mnou dejiny

:::

Dnes proti slnku nič nemám:

záclonu, ani závesy.

Žalúzie odkrývajú všetko, čo robím -
transparentnosť vo vzťahoch,

je mi všetko jasné

Obliekam si priesvitné tričko,
aby som podčiarkla siluetu
dlhého dňa predo mnou

Žiari

:::

Kópia včerajšieho dňa
a vraj je celkom nový

výtlačok tejto zmluvy,
čo s tebou uzatváram

Preskúmam stisk ruky
a ponúknuté slová
podpíšem

ľahkou rukou a s rozmachom:

Leť, prosím ťa,
niekam rýchlo preč

:::

Búrky a potopy
a okolo mňa samá voda,

samá voda

Tečiem tým bahnom
a na brehu nikto
nepodáva ruku

Nesiem dolu prúdom
domy, stromy a synov

a hnilé jablká

:::

V predsieni stojí bicykel,
posledný kus, ktorý odišiel
na novú adresu

S vetrom opreteky jazdí bývalý muž,
už o nič nejde,

je a bude prvý

:::

S večerom si neviem nič počať,
keď veci končia,

nie je treba zaťahovať závesy,
ale otvoriť okno

Piatkové zvuky a očakávanie
príchodov

:::

Blízka búrka,
blízka lipa,

prišiel si ku mne

Namiesto snov sa niekedy bdie,
čaká sa na to, čo nebude

Bodľačie, trate do rozličným smerov,
tie zhrdzavené aj zatvorené

Všetky si dnes pamätám,
keď odchádzaš na cestu

:::

Samé sadze
sádzam do riadku čerň

Tlačiarenská farba neba,
len sa nebáť ísť ďalej po vlastných

riadkoch, bielych ako ranné steny

A ty ku mne prirastený

:::

A niekedy mám pocit,
že ťa nikdy neuvidím

Otvoreným oknom pláva ulica
a nové hluky, hlasy, ovzdušie

Úzke koryto rieky,
moje hrdlo snažiace sa vypovedať
všetko,

čím mi zatiaľ nie si

:::

Roztriedim, čo si beriem
a čo si mi dal na dve strany

Koľkokrát vietor a mráz
objímali moje líca?

Koľkokrát sa listy triasli o strom
a zem ich vyvážila?

Niekde v čiernej hornine
na dve strany
zlatá žila

Žila

:::

Ráno sa nebudím,
nie je z čoho zaspať

Myšlienky majú svoju rýchlosť,
riadia noc, nešetria mesačným svetlom

V posteli sa mrví niečo vo mne,
nechce sa nechať učičíkať

Čaká na svoje meno

:::

Naplním krabice a vyprázdnim seba,
môžem všetko, len sa nebáť

páliť hranice,
vyzliekať si obnosené šaty

Som taká rozpáraná,
nik ma nesmie zašiť!