:::
Rástla sila sviece:
Po rukách zarastených machom
oddelených do sochy,
ktorá rozosmutní okoloidúceho
Rástla sila sviece
a kládli sme vence, jeden po druhom
na svoje zašpinené chodníky
Rástla sila sviece
a po rukách zarastených machom
sa pomaly plazil slimák
a zanechal nezmazateľnú stopu
Rástla sila sviece
a našla som v odraze výkladu
zlomený odraz teba
a cez to krehké sklo
položila svoje odtlačky
do tých rán a uverila
Rástla sila sviece
:::
Je veľa, veľa rovných i spletitých chodníčkov, ale ani jeden mäkký nevedie touto krajinou suchých bodliakov.
:::
Z vysokej rampy z kovových tyčí
trčala som do priestoru:
Žena, čo sa zamkne ti,
čo sa nechá odpáliť
zo svojej zlostnej planéty
:::
Skoro som zabudla dotyky
na tom skle medzi nami
Ale teraz zo mňa plávajú
k ostatným farebným rybám
Žlté šťastie
v priestore obrovskej
vodnej náruče
:::
Pokus zachytiť sa slov, keď na ne nejde zavesiť význam, príliš hlboko skrytý v tajomstve brieždenia.
Po rozhovore s mojím ukrajinským priateľom Ihorom sme skonštatovali, že sa nemusím báť hory, pretože som vták štyroch foriem. Slovo лелека (bocian) je ukrajinsky v ženskom rode, je to vták, ktorý v svojej belobe spáva postojačky na jednej nohe. Slovo крук označuje havrana i krkavca, vtákov z iného sveta. A známy соловей (slávik) je ochotný si vyspievať dušu i telo…a сова (sova) – zvestuje, kedy začala noc.
:::
Zo svietiacich žltých kvetov
za šera
budím sa do dňa,
budím sa do noci
:::
крук лелека сова соловей
krkavec bocian sova slávik
som ránom, obedom, večerom
som jarou, letom, jeseňou
som zimou
vták letiaci nad horou
nejasného prebudenia
:::
Nová pieseň
:::
Niekedy sa netreba oprieť o nič iného, ale staviť všetko na srdce, na jeho neutíchajúci tep, jeho stepovanie v našom vnútri, jeho večný tanec po Tebe.
:::
Na tep, na tep, srdce bi
Na tep, na tep, srdce bi!
A-mne-sú-a, a-mne-sú-a………
Bi, bi, bi, bi!
Bi, bi, bi, bi!
Na tep, na tep, srdce bi
Na tep, na tep, srdce by
Na tebe, na tebe, srdce by stálo
A-mne-sú-a, a-mne-sú-a………
Bi, bi, bi, bi!
Bi, bi, bi, bi!
Na tep, na tep, srdce bi
Na tep, na tep, srdce by
Na tebe, na tebe, srdce by stálo
Na tebe, na Tebe srdce by hralo,
tancovalo, tancovalo
A-mne-sú-a, a-mne-sú-a………
Bi, bi, bi, bi!
Bi, bi, bi, bi!
Srdce bi!
:::
Čítam v očiach modrú
Koľkokrát sa ešte odrú stehná
pri kresaní tepla
Koľko stretnutí sa ešte zmení v pretlak
Čítam v očiach modrú
Koľkokrát sa ešte ohnú chrbáty
pod ťažobou rána
Koľkokrát nedotýkaná, ale oblápaná
Čítam v očiach modrú,
kdekoľvek sa objaví
:::
Z držaných rúk náhle pavúk
a koľko mušiek sa vojde
na jediný kvet
Kúsok mäsa,
dokorán otváram sa
a zaklapnem knihu
v strede príbehu
Tvoje prsty v nej už neboli
:::
Orezávam vyschnuté konáre,
prečesávam korunu,
presekávam sa ku kmeňu,
k miazge,
až na dreň
Toto je môj strom,
v tejto zemi stojím
a na nej tancujem rýchlejšie
ako vietor s odpadkami
Na paneláku je lešenie
a za protihmyzovou mriežkou
sa chvejú plachty
Aj ja mením farby,
aj ja zatepľujem
po všetkých tých búrkach
až na dreň
:::
Toto je nová pieseň o hraniciach bezpečia. V rôznych obdobiach dejín to boli iné hranice, ktoré vnímali ľudia okolo seba. Hranice to však boli ostro chránené. Či už prah domu, na ktorého ochranu sa pravdepodobne kedysi dávno obetovávalo alebo posledný dom dediny – oblasť za humnami. Ak bol človek z určitého dôvodu vylúčený z dedinskej komunity, znamenalo to pre neho izoláciu alebo aj smrť. Vinníkov vyvážali na vozoch so senom za humná a už nikdy sa nemohli vrátiť.
Koniec sveta je pre mňa krajom sveta. V júni som v Lotyššku pozorovala východ slnka počas Slnovratu. V rovinatej krajine sa približoval ako žeravý voz, cítila som posvätnú hrôzu z jeho približovania a zväčšovania sa na horizonte a pochopila som lotyššký kult Ženy-Slnko – Saule.
A v noci sa prebúdzajú starobylé hlasy a šedivá tráva dávnych planín sa rozoznieva vetrom.
:::
Je tu s nami svet za humnami
Je tu s nami koniec sveta
Je tu s nami svet za humnami
Je tu s nami horiaci les
Celú noc, celú noc ťa volám
Zobuď sa!
Ja som už vstala!
Celú noc, celú noc ho volám
Zobuď sa!
Ja som už vstala
z popola hriala
Z popola hriala sen
Je tu s nami svet za humnami
Na kraji lesa horí hranica
Je tu s nami svet za dverami
Hranica ohniska
Celú noc, celú noc ťa volám
Zastav sa!
Ja už letím
Celú noc, celú noc ho volám
Zastav sa!
Ja už letím
Hum-ná-á, Hum-ná-a, Hum-ná-á, Hum-ná-a, Hum-ná-á, Hum-ná-a, Hum-ná-á, Hum-ná-a
Hum-ná-á-hum, Ná-á-hum…
:::
Nová pieseň s Ora pro nobis
(náčrt s Oldřichom Janotom)
Je málo nežnejších miest ako koruna rozkvitnutej jablone. Je málo úprimnejších ciest, než tá jej.
:::
Podaná ruka jablone tu pri mne je,
úprimne je
Oddaná služba jabloně tu pro mě je,
tu pro mě je
podaná ruka
Podaná ruka jablone tu pri mne je,
úprimne je
Přinášet květy, přinášet plody, přinášet stín,
být jenom tím,
kým jsem
před tvým zrakem
A v nej sa zacelí celý svet
A v nej sa zahojí celý kvet
A v nej sa otvorí celý svet
A v nej sa rozvinie každý kvet
Vysoká, vysoká, vysoká!
Hlboká, hlboká, hlboká!
Široká, široká, široká!
A v nej sa zacelí celý svet.
