Ľubica Christophory.sk

:::

Martine T.

:::

Načrtla vrelosť
slnečnou rukou

Vidí proti žiare
obrysy toho,

čo skutočne zaváži

Nežná matka
v oslnivej vitráži

:::

Ešte, než na mňa položíš ruky,
je sladké nevedieť
a všetko môcť

O chvíľu hladinu
pretrhne tieň
dopadajúceho kameňa

Tvoje ramená sa oprú do vesla

Je len na mne, čo chcem,
aby som si odniesla

:::

Veľké dlane
držia balón,
aby tým malým neuletel

Čo sa všetko môže prihodiť
takto v lete
na prašnej ulici

Keď sa rozhodneme vykročiť
z ulity

:::

Občas sa prepadnem
do čiernej diery

a neviem, kam mierim

Keď sa rozbijem
o hrany zrkadla
a hustá hmla
ma uchmatla

Zamier môj zrak na mier,
na obzor dnešného večera,

nech mlčím, nemierim,
nestrieľam

:::

Priama komunikačná linka:
a už to vo mne zvoní, cinká

Prepojené horúce drôty,
napätie, šumenie, hroty

Povedz mi do ucha, čo ti napadne

A ja to urobím
dôkladne

:::

Sú momenty zla,
ktoré nejde vstrebať

Už sa ťa viem nebáť,
si fľak na zabudnutej stene

Už nikdy viac k sebe nemôžeme,
nikdy viac sa nepretneme

:::

Čierna smola
po mne stiekla,
po hladkom, chladivom skle

Vynoril sa mrak a už je zase preč

Občas skamenie reč
a ústa dokorán

Nekričia
ani nevolajú o pomoc

Každá polnoc je súmerná,
oddelí ďalší deň

a ja ho vezmem
do náručia

Nech vrhne svoje svetlo, svoj tieň

:::

Uveriť, že aj zmija je správne,
že mať na hrudi čierneho hada
ma neovláda

Že pod srdcom nosím jarné kvety,
a preto neodpoviem ti
sykotom

Si všetko, čo som potom ľutovala,
ale netrpezlivé zviera
sa už v tráve váľa

Plné života a plodnosti
Taká som aj ja,
hlboko,
v svaloch

od kostí

:::

Prebúdza sa zabudnuté a zlaté:

Odvalený kameň odpustil studničke
a ona sa nadýchla

Naliala do rúk večnú jar

Z hniloby von
žiari krehká rastlinka

Pozorujem ticho, ani nedýcham

:::

Z neďalekého komína
pomalé výpary:

Nové, nečakané oblaky,
také biele!

Len sa zastaviť,
vnoriť do pomalého plynutia,
nehybne dýchať

V záhrade slasti stojím pevne

Všetko bez slov,
ale s úžasom sledujeme

:::

Chrániš ten nesmelý potôčik,
dôveruješ mu:

Jeho koryto sa prejaví,
odvážne vytryskne zo zeme!

My to nedokážeme,
a ani nesmieme

:::

Hádžeš záchranný kruh, dobrodruh

Ale čo to vlastne znamená,
že aj ja som zranená?

:::

Odišla v deň,
keď si mi vyšiel na obzore

Tvoj čierny kostým
a dlhé, pohrebné pero

Lúčila som sa s ňou
celá v bielom