Ľubica Christophory.sk

:::

Opieram sa o tvoju múdrosť,
bielu stenu,
zatiaľ bez tapiet a obrazov

Drží ma vzpriamenú, drží

Stojím a prijímam
tvorenie tohto dažďa

:::

Zdvihnem ťa celého
silou svojho malíčka

a potom zostanem ťažká,
vytvorím mláku v tvojej dlani

Sme ryby jazerami

:::

Na ulici sa rozvoňal prach
a ja vo dverách vítam prítomné

chvenie tvojho čakania

:::

Na prvopočiatkoch stojím
so svojou poveternostnou situáciou:

Moje rázcestie,
dvacestie, tricestie

:::

Na stránkach denníkov
ten mazľavý prach

A na dlaniach nechcem zmyť
vôňu tvojich dlaní

Schovávam sa za ne
pod zelenou dekou

Šťastná len teraz
vo svojom zdaní

:::

Raz budem silná!

Pozriem sa do víru
a nezakrúti sa mi hlava

Pomaly na kolovrátku
spletiem zlatú niť

Večery budú vo mne tiché,
aj keď vietor zlomí okenice

:::

Lebo teraz do tisícov iskier
vkladám dôveru

A ako odletujú,
chladnú

:::

Rozpadnem sa Ti na atómy,
guľôčky v jamke z hliny

Čakám na to odrazenie,
na ten element hry

:::

A potom rozložím obraz,
svoje sukne pred teba

ako obrus na drevený stôl

Kaleidoskopicky ťa zahrniem
do každého obrazu:

Jedno sústo farieb,
za ním ďalšie, ďalšie, ďalšie

:::

Z útržkov sa poskladám
do zajtrajšej strany kalendára

Naplním položky
ako zásuvky oblečením,
každá hodina plná

očakávania

:::

Matej zlámal ľady medzi nami,
aby opäť vyrástli vo mne

Majú dlhé tenké prsty,
nedajú pokoja

Pripomínajú a pripomínajú

:::

V sebe:
priesvitné sklo

Kamkoľvek ťuknem -
tenké zvuky

A tak cinkám na tú bezfarebnosť,
na svoje prvé cencúle

Tak neskoro, v tejto zime

:::

Niekedy som len kopa
spadaných konárov a lístia

Navzájom sa istia

To sucho,
než ma zapáliš

:::

Vy ste neuveriteľný

Vystihli ste správnu chvíľu
(kedy zavŕzgali dvere),
vystopovali moje srdce
(ktoré nenechávalo stopy kvôli snehu),
vystupovali ste v mojich snoch
(až do mojej izby na tretie poschodie),
vystavili ste ma sami sebe

A teraz mám vnútri tento prievan,
na dverách mi chýba menovka
a pred dverami rohožka

- kde si očistíte nohy?