Ľubica Christophory.sk

:::

Tak si vo mne rozbehol jar:

a ja na chvíľu rozjarene poslúchnem,
ohmatám slnkom ohriaty balkón

(jar je tam)

Ešte kým ma pristihne ďalší mrak,
aj teba ohmatám

:::

Chcem sa ťa dotknúť,
ale dokážem iba kopnúť
do citlivého miesta

Do nepripraveného hniezda
mieri nevesta

a znáša jedno vajce za druhým

Chcem ťa nakopnúť,
ale dokážem sa iba dotknúť
na citlivom mieste

A v hniezde nás pichá slama
a správa stále neodoslaná
už ťaží holuba

A holubica tmavne

Chcem sa ťa dotknúť tak nežne,
až nás blízkosť zabolí

:::

Sestre

:::

Príbeh plný naplnenia!

Keď prázdnota už vyprázdnila
úplne každé zákutie

a každú dutinu otvorila
a nevypadlo celkom nič

Snehové planiny a zákopy,
za nimi ona, za ňou ty

A všetci do ničoty

Príbeh plný naplnenia!
Namiesto tej prázdnoty

:::

Malý princ s pokožkou broskyne
sa ku mne privinie

a pýta sa, čo mi je,
prečo som smutná

Zaťuká na sklo
mojej sklenenej ruže,

nebojí sa popichania,
aj keď otvorená je rana,
aj keď otvorená je brána dokorán

Malý princ s pokožkou broskyne
sa pýta, čo mi je

A ty nie

:::

Na konci augusta
zbierame malé gaštany

Pichliače a ich obranný štít:
ty

Moja hruška je obťažkaná,
už-už prinesiem plody

Stojím v koreňoch a chcem,
lenže nemôžem odísť

:::

Vriem,
bezmocne vriem

Sopka je papuľa veľká,
zhoreli muchám krídelká

a ja v ňom nie som vrelá:

Vyvrela som mu z tela
a iskra uletela

:::

Mám úplne plné bubienky,
keď zabúcham,

vydajú len tupý tón

Nech robím, čo chcem,
priestor nenájdem:

Ty, ty, môj tinnitus

:::

Už len ako studená ryba
mi vykĺzneš z rúk

a niekto iný si ťa odnesie domov
na vianočné sviatky

A to bude tvoj koniec

Vytrhla som srdce zvona,
zbytočne ma budil v noci

No hruď je odvtedy prázdna
a len sádrový odliatok mňa
sa túla sem a tam

Sem a tam

Ešte si tvoj hlas pamätám

:::

Si čierny kal,
čo vo mne sadá,

najmä keď vypnem svetlo
a zacloním zrenice

Nedokážem ťa odohnať

Prechádzaš sa vo mne
a berieš si ma so sebou všade
tak samozrejme,

akoby som nikdy neodišla

Pusti mi ruku,
bývaj iba u seba

Vytiahni zo mňa háčik
a hoď ma do vody

temného bezobsažného spánku

Usadeniny tvrdnú
do večnej skaly

:::

Niečo so mnou robia:

tie podvečerné žlté pramene svetla,
ktoré mi obmotajú a zviažu ruky

Niečo so mnou robia:

ramená chladnúce,
keď nastane augustová tma

Niečo so mnou robí:

tá nenútená blízkosť
zdieľanej lavičky

Niečo so mnou robia:

tvoje nedotýkajúce sa ruky,
tvoje nedotikajúce ty