Ľubica Christophory.sk

:::

To som zase bola prostoreká

a ty si ma poslal niekam

Mám hranice, napíšeš

Ja som voľná rieka

Breh mám

:::

Stala sa vec nemilá:

Uprostred voľnej hry

si mi spustil na ruky

veko klavíra

Zdreveniem

Na výber mám teraz

klávesy červené

Onemiem

a potom sa opýtam:

Prečo je ľudská reč

taká zložitá?

:::

Si tak hrozne cool

Ale tuším,

že tam niekde pod povrchom

Bude bzučiaci úľ

:::

Ľahko sa škrtnem o síru,

nerobme veci nasilu

Škatuľky sú mi tesné,

radšej sa rovno pretnem

Nasávam tvoje skratky,

oheň je vo mne vratký

Poďme zhorieť do tla,

kameň o kameň:

iskra

:::

Obávam sa,

že tvoj hrudný kôš

zo mňa opäť urobil Evu

Ktorej sa z krásy

vedia podlomiť kolená

Všetko si pamätám,

všetko niečo znamená

Listy na prikrytie netreba

Keď sa dám, vezmeš ma

:::

Vietor sa preženie

Nemôžu stále hlásiť

len husté sneženie

Hladina sa utíši

Všetci čierni démoni

už z fľaše unikli

Ostane len bosé a nahé,

obrátiš sa v nehu, náhle

:::

Odčítaj mi z pier,

že som ako papier

horľavá a krehká

Hľadám smer a čo smiem,

aby si si ma nechal

:::::

Neviem, či ti smiem

spočítať prstami náramky,

či robiť iné intímne gestá

Chcem pokračovať vo všetkom,

čo by mohlo prestať

:::

Moje radary

už toľkokrát sklamali

Echolokátory zlyhali

a netopier prudko narazil

Vidím aspoň špičku ľadovca?

Vyplávam z hmly celá?

Jasne navigovať a nestrácať

by som sa chcela

:::

Po dlhých mesiacoch
sa mláďatko odvážilo stáť

ako strom vo voľnom priestore

Krok sem, krok tam

Aj ja váhavam

Aká opojná je však odvaha!